Priznám sa, že i mne, milovníčke slovenskej poézie, následkom posledného aktuálneho vírusového obdobia ušiel dátum narodenia nášho veľkého básnika, literáta slovenskej romantickej generácie, Andreja Sládkoviča.
Vo vzácnych spomienkach pozorne počúvam výklad pani učiteľky slovenčiny o majstrovi ľúbostnej poézie, znalcovi potrieb slovenského národného obrodu.
Viaceré básne sme sa museli učiť naspamäť. Aká výborná myšlienka a povinnosť žiaka, veď i dnes si ich viem zarecitovať a tak sa pookrejem slovenčinou. A nielen ja som si krásu veršov v pamäti zachovala, ale asi väčšia časť mojej generácie a nielen tejto.
Pred mnohými rokmi som sama sedela na lavičke v Račkovej doline. Kvôli zlomenému palcu na pravej nohe mi nebolo dovolené robiť túry, len sedieť a sledovať bohatú prírodu.
Potôčik si žbrnkotal svoju melódiu, vtáča si pospevovalo a mňa chytila túžba po básni. Začala som, ale pamäť nie veľmi usilovne pracovala. Aby som mohla pokračovať, potrebovala som pomoc.
Prešiel jeden turista a na odpoveď či by vedel pokračovať v básni, sa len zasmial a šiel ďalej. Nabrala som odvahy a každého okolo idúceho som prosila o pomoc v hľadaní veršov a veru šlo to.
Po mnohých pokusoch sa našiel vysoký statný Slovák, ktorý sa rovno postavil, napnúl hruď a recitoval s nadšeným hlasom Nehaňte ľud môj. Keď skončil, mal okolo seba hŕstku poslucháčov a nadšencov a ja konečne kompletnú báseň.
Dnes nie je ťažkosťou rýchlo si elektronickou formou zopakovať bohatosť básnického slova, len aby sme nemali výhovorky času a ja vládnucej pandémii. Zamyslime sa na krátku chvíľku o obsahu prosieb Andreja Sládkoviča. Tieto na aktualite nič nestratili.
Vrstovníkom
Vo víchriciach žitia, v tvrdých časov boji,
ten ľud náš pozrime, vrstovníci moji!
Veky nám uchytia tie svitania žiare,
zmiznú — ako v dyme obeť na oltáre.
Ako obeť stlejú — bodaj by len stleli!
aby sme svet nový, vek slávy videli:
lež dúhu nádeju ktože z nás neľúbi? a let sokolový a zelené duby?
a drumble dievčej žiaľ a spevavé pole,
a jarú družinu a nebové hole,
a voľnú svetlú diaľ a mohutné sily,
a tichú dedinu by sme neľúbili?
Oj, veď každá krása len chvíľočku žije,
a sladká hodina len jeden raz bije;
krásy krás boja sa, čas času sa bojí:
v slovenské doliny so mnou, bratia moji!
Ak sa vám článok páčil, potešilo by nás vaše hodnotenie:
- hodnotenie webstránky na našom profile Facebook (max. 5 hviezdičiek a text)
- hodnotenie webstránky na našom profile Google Maps (max. 5 hviezdičiek a text)
Za váš čas vám vopred ďakujeme. Vaše hodnotenie nás motivuje v písaní ďalších zaujímavých a užitočných článkov.
INFO: Každý článok je písaný na základe dostupných informácií v aktuálnom čase a niekedy nereflektuje jedinečnosti prípadov a kantónov. Ak nájdete v článku informáciu, o ktorej si myslíte, že sa nezakladá na pravde, môžete požiadať administrátora o jej preverenie. Takáto požiadavka by mala byť podložená odkazom na oficiálne zdroje, ktoré sa týkajú predmetnej témy.