Mário Paulík pochádza z okresného mesta Nové Zámky. 1. apríla bude mať 26 rokov a okrem jeho športovej kariéry hokejbalistu a trénera, pracuje vo Švajčiarsku na stavbe ako žeriavnik a bagrista.
Po zverejnení prvého článku “Michal Dudej – masér, terapeut” z nášho nového seriálu Profily, ste kontaktovali Michala Dudeja. Potrebovali ste masáž?
Mám problémy s kolenom, a keďže Michal býva odo mňa 60 km, oslovil som ho, či by sa mi na to pozrel.
Poďme teda k vašim štúdijným rokom. Aké máte vzdelanie?
Maturitu som si urobil v Nových Zámkoch na SOŠ hotelových služieb a obchodu. Po strednej som nastúpil aj na Pedagogickú fakultu UFK v Nitre odbor šport a rekreácia, ale po prvom ročníku som si štúdium prerušil a odišiel som do Švajčiarska.
Podobné rozhodnutie ako urobil Michal Dudej. Vaše dôvody?
Od malička som hrával hokej a aj sa mi v ňom celkom darilo. Cez leto som automaticky inklinoval k hokejbalu, aby som natrénoval na sezónu. Zhodou okolností sa karta obrátila na ten hokejbal, a tak som začal hrávať za extraligovú Nitru. Po prvej sezóne ma pozvali do juniorskej reprezentácie na Majstrovstvá sveta do Bratislavy, kde sme získali zlatú medajlu. Hneď na ihrisku ma oslovili hráči švajčiarskeho tímu, či by som nemal záujem hrať vo Švajčiarsku.
V eufórii víťaztva som tomu neprikladal až takú dôležitosť, a tak sme si len vymenili kontakty. Na druhý deň som dostal emailom ponuku od prezidenta klubu Sierre Lions.
Chcel som vyskúšať niečo nové, chcel som zažiť športovú kvalitu niekde v zahraničí a mám rád výzvy. Povedal som si, že vrátiť sa môžem stále, ale takáto možnosť príde iba občas.
Prečítajte si aj: Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji - Švajčiarsko 2020
Ako vyzerá taká ponuka? Čo všetko ste od klubu dostali?
Keďže ide o poloprofesionálne pôsobenie, v zmluve som mal dohodnuté, že mi zabezpečia prácu, ubytovanie a auto na prvú sezónu.
Vedeli ste okrem zlmluvy do čoho idete? Sierre je už francúzky kantón Valais (Wallis). Poznali ste jazyk?
To bola jedna z vecí, ktoré som zistil už neskoro. Myslel som si, že sa jedná o nemecký kantón, a že si iba jednoducho oprášim nemčinu. Keď som zistil, že sa jedná o francúzky kantón, kde mi nemčina nepomôže, bol to šok. Jediné, čo som vedel po francúzky povedať, bolo “merci” (ďakujem), pretože kto by nepoznal tú čokoládu.
Po príchode som si povedal, že týždeň to dám, a potom pôjdem späť do školy, ale už som tu 5 rokov a franzúzky sa dohovorím v každej situácii.