Bohatstvo, poriadok a nádherná príroda sú asociácie, ktoré vo väčšine z nás vyvoláva krajina akou je súčasné Švajčiarsko. Helvéti však v nedávnej minulosti skrývajú aj temné stránky svojej histórie.
Aj keď otroci boli súčasťou našich dejín už od kolísky ľudskej civilizácie, my si ich väčšinou spájame s kolonizáciou Ameriky, kde sa otrokmi najprv stávali domorodci a neskôr boli otroci dovážaní z Afriky. V USA bolo po občianskej vojne, v ktorej prehrala rasisticky ladená Konfederácia, v roku 1865 otroctvo zrušené.
Inštitucionalizovaná nesloboda človeka vo vlastníctve inej osoby sa však do určitej miery využívala aj vo Švajčiarsku. Bolo to o to hrozivejšie, že otrokmi sa stávali deti a všetko sa dialo pod zámienkou ich sociálnej ochrany a práv rodiča na ich výchovu.
V roku 1800 prijala krajina helvétského kríža zákon, ustanovujúci právo rodiča vychovávať dieťa. Ak sa však rodina dostala do “problémov” (rozvod, úmrtie, chudoba ai.), štát alebo obec mala úradnú právomoc rodinu rozpustiť a deti násilne umiestniť do detských domovov alebo priamo do pestúnskej starostlivosti.
Chudobné rodiny museli každoročne obci predkladať svoj rozpočet, aby deklarovali hospodársku samostatnosť. Ak sa rozpočet rodiny ocitol v mínuse, obec mohla a aj rozhodovala o odobratí detí.
Chudoba bola v tej dobe zámerne spájaná s lenivosťou, a tak sa deti mali v prvom rade prevychovávať prácou. Čím tvrdšia práca, tým mali byť výsledky lepšie. A tu sa na scénu dostala ponuka pracovných príležitostí v poľnohospodárstve na švajčiarskom vidieku, priamo pod dohľadom farmárskych rodín, pestúnskych rodičov.
Prečítajte si aj: Vo Švajčiarsku rastie nezamestnanosť a pribúdajú sociálne odkázaní
Deti boli umiestňované do ústavnej starostlivosti aj pre morálne delikty. V konzervatívnom Švajčiarsku išlo napríklad o prípady, keď bolo dieťa prichytené pri masturbácii.
Najväčší rozmach nútenej detskej práce v poľnohospodárstve začal po roku 1877, kedy konfederácia prijala zákon o ochrane zamestnancov v priemysle. Pracovná doba sa obmedzila na 11 hodín za deň, zrušila sa nočná a nedeľná práca a takisto sa pristúpilo k obmedzeniu veku pracujúceho dieťaťa (od 14 rokov). Keďže sa zákon týkal výlučne priemyslu, detská práca sa sústredila v poľnohospodárstve.
Deti boli pod zámienkou pestúnskej starostlivosti umiestňované na malé a stredne veľké farmy, kde ich využívali ako lacnú pracovnú silu. Štát dokonca platil farmárom peniaze, aby takýchto malých otrokov k sebe prijímali.
Okolo roku 1920 dokonca vznikli trhy s deťmi, ktoré ponúkali úrady farmárom. Majitelia fariem si chodili na tieto trhy vyberať deti presne tak, ako chodievali na trhy s dobytkom. Kto si vypýtal za dieťa tú najnižšiu dotáciu, ten si dieťa z trhu odviedol.
Aj keď išlo oficiálne o pestúnsku starostlivosť, v mnohých prípadoch sa jednalo čisto o trh s detskými otrokmi. Aj keď pri svojich pestúnoch pracovali veľmi tvrdo, deti neboli integrované do farmárskych rodín. Zadokumentované prípady hovoria o týraní, sexuálnom zneužívaní, hlade a neľudských podmienkach.
Nebolo výnimkou, že deti spávali spolu s hospodárskymi zvieratami v stajni a trpeli podvýživou. Práca v niektorých prípadoch trvala denne 18 hodín, 7-krát do týždňa.
Úrady, učitelia, fárári, obce a komunity sa o deti veľmi nestarali. Aj keď sa verejne o podmienkach v akých žili vedelo, nikto nezasiahol a deti mali zakázané pod hrozbou trestu o tom hovoriť. V tých najdesivejších prípadoch, napríklad keď bolo dieťa utýrané k smrti, dostal farmár trest v podobe 5-ročného zákazu prijať ďalšie dieťa.
Deťom nebolo umožnené v mnohých prípadoch vzdelávanie a kontakt so svojimi biologickými rodičmi, či blízkou rodinou. Boli o svojom pôvode a rodine klamaní, prípadne im nebolo dovolené vôbec o tejto téme hovoriť.
Farmári predpokladali, že bez vzdelania a bez rodinných, či sociálnych kontaktov im vyrastie z detských otrokov lacná pracovná sila, závislá na ich farme.
Desaťtisíce zadokumentovaných prípadov by určite navýšili tie neoficiálne a zrejme by sa v konečnom dôsledku jednalo o vyše 100 000 prípadov. Ešte po druhej svetovej vojne v roku 1946 pracovalo v kantóne Bern približne 10 000 takzvaných Verdingkinder (zmluvné deti), ako sa im v tej dobe hovorilo.
Až v roku 1978 prijalo Švajčiarsko zákon o pestúnskej starostlivosti, a tak oficiálne ukončilo túto temnú históriu krajiny. Napriek tomu sú zadokumentované prípady, kedy sa tieto deti na farmách nachádzali ešte v roku 1981.
V roku 2008 vydal Roland M. Begert autobiografický román s názvom “Lange Jahre fremd” a tým otvoril pandorinu skrinku temnej minulosti Švajčiarska. Vo veku 12 rokov bol sám ako dieťa detského domova zazmluvnený do farmárskej pestúnskej starostlivosti.
Švajčiari šokovaní jeho úprimnou výpoveďou rozprúdili verejnú debatu a niekoľko historikov sa začalo hĺbkovo zaoberať práve touto témou. Po čase vznikla iniciatíva, ktorá presadzovala, aby sa Švajčiarsko s touto minulosťou vyrovnalo morálne, ale aj ekonomicky.
Švajčiarska vláda sa za toto obdobie už obetiam verejne ospravedlnila a takisto schválila odškodnenie pre každú obeť vo výške 25 000 CHF. O odškodnenie požiadalo približne 9 000 žijúcich obetí.
Zdroj: SRF
Ak sa vám článok páčil, potešilo by nás vaše hodnotenie:
- hodnotenie webstránky na našom profile Facebook (max. 5 hviezdičiek a text)
- hodnotenie webstránky na našom profile Google Maps (max. 5 hviezdičiek a text)
Za váš čas vám vopred ďakujeme. Vaše hodnotenie nás motivuje v písaní ďalších zaujímavých a užitočných článkov.
INFO: Každý článok je písaný na základe dostupných informácií v aktuálnom čase a niekedy nereflektuje jedinečnosti prípadov a kantónov. Ak nájdete v článku informáciu, o ktorej si myslíte, že sa nezakladá na pravde, môžete požiadať administrátora o jej preverenie. Takáto požiadavka by mala byť podložená odkazom na oficiálne zdroje, ktoré sa týkajú predmetnej témy.